Navigácia

Výber jazyka

Obsah

História

     Obec leží 141 m nad morom na Podunajskej nížine, v údolí rieky Žitavy na jej ľavom brehu. Má črnozemné a nivné pôdy.

     Prvé osídlenie obce sa začalo v neolite - sídlisko lengyelskej kultúry, sídlisko a pohrebisko z doby latínskej, germánske sídlisko z 2. a 3. storočia a slovanské z doby veľkomoravskej. Obec sa spomína už v roku 1075 v zakladajúcej listine svätobenádskeho opátstva ako "Žitva fólde". Prvé písomné poznatky sa datujú z roku 1232 pod názvom Gurmot a Gormath, čiastočne bola hradným kráľoským majetkom, čiastočne patrila ostihomskému arcibuskupovi. V roku 1275 daroval kráľ Ladislav IV. ostihomskému arcibuskupovi pustú a neobývanú zem v obci. Túto obsadil svojimi bojovníkmi - predialistami, ktorí boli v roku 1493 v správe Vrábeľskej stolice. Neskoršie sa obec rozdelila na Ostrovné Ďarmoty, ktoré patrili zemanom z Lule a na Žitavské a Lehotské Ďarmoty. V roku 1600 boli v obci (Lehottka Gyarmath) iba dva zdanené domy, no v roku 1828 stálo v obci 93 domov a mala 638 obyvateľov, ktorí sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom a pracovali ako deputátnici a robotníci na miestnych veľkostatkoch. Na začiatku 19. storočia tu nájdeme osady Lehota Gyarmath, Sziget Gyarmat a Zsitva Gyarmath, ich majiteľmi postupne boli rodiny: Gyulai, Bakacs, Soós, Bajchi, Fába, Meszár, Husár a neskôr Lulei a Markus. Od posledných dvoch rodín získali majetky Majthenyiovci a od nich Aurel Lipthay. Väčší majetok tu mal aj Károly Elbogen s manželkou. Zlúčením osád vznikli najskôr Ďarmoty nad Žitavou a v roku 1948 Žitavce. V rokoch 1938 až 1945 bola obec pripojená k Maďarsku.

    Obecný erb vychádzajúci z historickej pečate má túto podobu: v zelenom štíte z vyššieho z dvoch strieborných zvlenených brvien vyrastajúci zlatý, striebornou šabľou ozbrojený lev s červeným jazykom a v striebornej zbroji.Znamenie je vložené do dolu zaobleného, tzv. neskorogotického, či tiež španielskeho štítu.

     Dvory v 19. a 20. storočí boli orientované priečelím na ulicu. Chrakteristické sú troj a viac priestorové domy, postavené z hliny technikou vykladania a nabíjania a z nepálených tehál. Sedlové strechy pod slamou v priebehu prvej polovici 20. storočia vymenili valbové strechy pod tvrdou krytinou.

     Z historických pamiatok je zaujímavý klasicistický kaštieľ z 18.  storočia, neskoršie upravovaný. Majiteľmi boli rodiny: Majthenyiovcov, neskoršie Liptay Aurel, Elbogen Karol, Béla Dóry, Kuffle Armand a Žigmund Adler. Kaštieľ tvorí dvojpochodová budova s pôdorysom tvaru nepravidelného L. Dvorná fasáda má terasu s dvojicami pilastrov a stĺpov, predstavenú pred rojsovým stredným rizalitom. Rizalit je ukončený štítom v ktorom sa nachádza rodinný erb. V miestnostiach kaštieľa sú rovné stropy, strecha je manzardová s malými vežičkami.

     Z kultúrnych pamiatok je zaujímavý kostol sv. Štefana Kráľa, pôvodne neskororenesančný, postavený v roku 1699, zväčšovaný a upravovaný v roku 1776 a v roku 1877 reštaurovaný. Je to jednoloďová stavba s polygonálnym uzáverom presbytéria, s dvoma pristavanými sakristiami a predstavanou vežou. Priestory sú zaklenuté valenou klenbou s lunetami, dosadajúcou na nástenné piliere. Na západnej strane lode je murovaný chór na dvoch stĺpoch. Veža je situovaná na strednú od štítového priečelia nad vchodom s markízou. Nad ňou je výklenok s plastikou Panny Márie. Hlavný oltár v roku 1889 s obrazom sv. Štefana Kráľa od Eberta v rukách držiaci knihu s korunou obnovil nitriansky podnikateľ Kock. Bočný oltár sv. rodiny je z r. 1776. Tretí oltár je so sochou Panny Márie v lone s ukrižovaným Spasiteľom. Kazateľnica je neskorobaroková z r. 1776 vo vrchole s plastikou Mojžiša.

     Prícestná plastika sv. Jána Nepomuckého, je rokoková z roku 1760 na podstavci s rodinným erbom. Ďalej je v obci prícestná socha Panny Márie z r. 1888 stavaná na spôsob vrcholne barokových sôch Madon. Ďalšie cirkevné pamiatky sú: socha sv. Vendelína, kaplnka Božieho Milosrdenstva, železný kríž za kostolom, drevený misijný kríž, vápencový kríž s liatinovým korpusom.